Prečo osempalcové diskety odpaľujú rakety s nukleárnymi hlavicami, životy zachraňujú DOS systémy a kvôli čomu sa 16-bitové procesory raketoplánov nakupujú v internetovom bazáre. No len si to predstavte. Práve ide do tuhého a armáda spúšťa nejaký obranný alebo útočný ovládací mechanizmus, rozhodujúci o budúcom behu civilizácie. Ste pri tom a s hrôzou v očiach sledujete, ako zabliká obrazovka počítača a na čiernom pozadí sa zjaví strohý biely text:

Starting MS DOS
C: \ >_
Copyright Microsoft Corp. 1988.

Nemusí ísť pravdaže len o ozbrojené zložky. Môžete byť napríklad v nemocnici, kde čakáte na kľúčové vyšetrenie, ktoré rozhodne o vašom živote a s poriadnou knedľou v krku vystrašene hľadíte na monitor pripojeného počítača, na ktorom sa zjaví logo Windows 98.

„Ach môj bože. V akej zastaranej nemocnici som sa to ocitol. Toto je určite môj koniec.“

Niektorí ľudia sa pri takejto skúsenosti vyľakajú. Niektorí sa začnú cítiť neisto. Väčšina ale zrejme začne premýšľať nad tým, že prečo sa pri tak dôležitých činnostiach používajú tak staré počítače a systémy. Veď to musí byť predsa príšerne nebezpečné, no nie? Trúbme všetci na poplach! Zodpovedné osoby musia byť okamžite vyhodené, počítače musia byť ihneď nahradené a zmodernizované, lebo ak to necháme takto, všetci zle dopadneme.

Počítač s nepodporovaným Windows 7 v službách nemocnice /Foto: Cleveland University Hospital/

Nikoho za takýto názor neobviňujem. Nie je vôbec zvláštne a ani prekvapujúce, že drvivá väčšina ľudí má v sebe zakorenenú všeobecnú predstavu o tom, že ak je nejaký počítač alebo systém veľmi zastaraný, je jeho používanie nefiktívne, otravné a nevyhnutne aj mimoriadne nebezpečné. Veď aj v našich článkoch neprestajne čítate o tom, ako je nutné držať svoj operačný systém stále aktualizovaný a ako je vhodné používať najnovšiu verziu internetového prehliadača. Ak nejakému operačného systému práve končí podpora, ako je napríklad nedávno Windows 7, treba ho čo nevidieť opustiť, pretože inak sa vystavujete nebezpečenstvu.

Má to všetko dobrý dôvod. Výrobcovia v systémoch a programoch neprestajne zaplátavajú novo odhalené zraniteľnosti a ak tieto záplaty nemáte, ľahko sa stanete obeťou útokov škodlivého softvéru, ktoré tieto zraniteľnosti zneužíva. Okrem toho, ak je IT odvetvie vašou srdcovou záležitosťou, s radosťou sledujete pokrok a viete, ako je napr. nový hardvér omnoho výkonnejší, efektívnejší a lepší ako ten starý.

MS-DOS na palube americkej lietadlovej lodi USS Harry S. Truman /Foto: U.S. Navy/

Je teda pochopiteľné, že ak ľudia vidia zastaraný počítač sedieť na kľúčovom mieste, ktoré má nejakú veľkú a možno aj životne dôležitú úlohu, chytajú sa za hlavu a urýchlene kričia, že je ho treba modernizovať alebo vymeniť. Nuž ale, prekvapujúco to nie je vo všetkých prípadoch vhodné. Existujú aj situácie, pri ktorých je používanie zastaraných systémov a počítačov úplne bezproblémové a často aj mimoriadne bezpečné. To čo je naopak rizikové a nebezpečné je práve ten upgrade. A tento fakt vie byť pre bežných ľudí poriadne neintuitívny a zvláštny.

PRE POKRAČOVANIE V ZNIČENÍ SVETA VLOŽTE PROSÍM DISKETU

Azda najlepšia ukážka tejto situácie sa odohrala pred niekoľkými rokmi v USA, keď sa americké média s hrôzou a s kyslým úsmevom na tvári dozvedeli, že jeden z pilierov ich nukleárnej triády je ovládaný pomocou 8“ diskiet. Lesley Stahl, americká žurnalistka televíznej stanice CBS, dostala od amerických ozbrojených zložiek unikátne povolenie na prístup do riadiaceho centra nukleárneho odpaľovacieho sila, v rámci svojej populárnej spravodajskej relácie „60 minút“.

V USA je dnes zhruba 450 nukleárnych podzemných síl, hosťujúcich medzikontinentálne balistické rakety LGM-30G Minuteman III, vyrobených v 70. rokoch minulého storočia. Ich životnosť je naplánovaná minimálne do roku 2030, pričom sú chrbticou amerických nukleárnych útočných a obranných síl.

Raketa Minuteman v podzemnom sile /Foto: nps.gov/

Na vrchole každej rakety Minuteman sú osadené tri samostatné termonukleárne hlavice W78 so silou 350 kiloton, ktoré sa v poslednej fáze oddeľujú a samostatne zasahujú odlišné ciele. Prístup reportérov a bežnej verejnosti do takýchto dôležitých zariadení nie je na dennom poriadku a dôvodom, prečo sa tak stalo, bol vtedajší škandál, pri ktorom sa množili reporty o pozitívnych drogových nálezoch a podvádzaní pri testoch kadetov. Kvôli tomu bol aj veľký počet nového personálu nukleárnej obsluhy prepustený a armáda tak novinárom umožnila nahliadnuť do sila a rozprávať sa s obsluhou, v snahe ukázať, že ide o dobre vyškolených ľudí, ktorí sú si vedomí vážnosti svojej práce.

Lesley Stahl sa pri svojej prehliadke dozvedela, že rakety v sile sú nonstop vyzbrojené a pripravené na okamžité odpálenie na zadané ciele, pričom jediná raketa môže behom pár minút ukončiť životy miliónov ľudí vo veľkomestách hoc aj na opačnom konci sveta. Na jej otázku, že „kdeže je to veľké červené tlačidlo na odpálenie“ sa jej dostalo odpovede, že zariadenie žiadne veľké odpaľovacie tlačidlo nemá a v skutočnosti ide o tri nezávislé prepínače a kľúč, ktoré musia na pulte viacerí ľudia aktivovať súčasne.

Časť počítača IBM Series/1 v nukleárnom podzemnom sile /Foto: Christopher Ruano/

Reportérska sa následne neveriacky pozerala na počítač IMB Series/1, ktorý pravidelne prijímal zakódované správy a reporty z veliteľstva a zároveň neprestajne čakal na smrtiaci príkaz od amerického prezidenta. Videla, že stroj je neuveriteľne archaický a na jej začudovanie boli do neho a z neho vkladané dáta pomocou diskiet. Nie tých malých 3,5-palcových, ani tých obrích 5,25-palcových, ale tých masívnych 8-palcových, veľkých zhruba ako hárok papieru A4.

Počítač pritom neobsluhovali žiadni veteráni, ale dvaja relatívne čerství absolventi vojenskej akadémie vo veku 25 a 23 rokov, ktorí na otázku reportérky s úsmevom odpovedali, že predtým než v odpaľovacom sile začali slúžiť, ešte nikdy podobný počítačový systém nevideli. Koniec koncov, počítač IBM Series/1, ktorý sa začal predávať v roku 1976, svoju trhovú púť skončil behom 80. rokov, teda dávno pred narodením jeho súčasnej obsluhy. Väčšina ľudí nečaká, že takýto počítač po 50 rokoch niekde stále funguje, obzvlášť ak ide o betónové podzemie, kde jeho funkčnosť rozhoduje o tom, či niekde za okamih zomrú milióny ľudí v nukleárnom pekle.

Vkladanie príkazovej 8-palcovej diskety do počítačového systému raketového nukleárneho sila /Foto: Robert Gauthier/

V nasledujúcich mesiacoch a aj rokoch sa tak objavili na webe články, ktoré na neuveriteľnú zastaranosť týchto systémov poukazovali. Počítače a ich diskety sa stali centrom posmechu a zhrozenia aj v rámci populárnych nočných talk show, kde veselí komentátori nemohli uveriť, na čo sa vôbec pozerajú.

Aká nezodpovednosť! Armáda by sa mala hanbiť!

Laici si bohužiaľ vôbec neuvedomovali, že bežné poučky o zastaranosti a nebezpečenstve starých počítačov a programov sa na tieto uzavreté jednoúčelové typy systémov prakticky vôbec nevzťahujú. To, prečo je nutné počítače bežných používateľov držať aktualizované je to, že prostredie v ktorom operujú sa neustále mení. Prichádzajú nové technológie, riešenia a takisto nové hrozby. Záplaty potrebujeme na boj so zraniteľnosťami a škodlivým softvérom, no a nový hardvér a softvér preto, že ten starý už nezvláda zvládať čoraz náročnejšie úlohy. Ak budete chcieť napríklad prevádzkovať dnešné webové služby na 20 rokov starom hardvéri a softvéri, obvykle veru nepochodíte.

Trojica termonukleárnych hlavíc v špičke rakety Minuteman. Každá je veľká zhruba ako dospelý človek /Foto: US Department of Defense/

Lenže takýto svet v rámci uzavretých ovládacích systémov neexistuje. Počítač a systém, ktorý sa spoľahlivo navrhne v 70. rokoch minulého storočia na odpaľovanie medzikontinentálnych balistických rakiet na zadané súradnice, nezačne zrazu len tak z ničoho nič fungovať nedostatočne. Z jeho pohľadu sa totiž nič nezmenilo. V roku 1980, 1990, 2000, 2010 aj 2020 ovláda totiž tie isté rakety a je pripravený na ich odpálenie na zadané súradnice na planéte Zem a žiadnej inej. Je navrhnutý tak, aby robil jednu vec s jednou konkrétnou vecou, pričom ani jedna z nich sa za tých 50 rokov nezmenila.

Celý systém bol postavený tak, aby fungoval spoľahlivo. Bol precízne testovaný a overovaný v podobe, akú v súčasnosti má. Ak sa niečo pokazí, je vhodné to nahradiť totožnou súčiastkou a systémom. Samozrejme, že jedného dňa rakety skrátka z hľadiska svojej operačnej životnosti doslúžia a celý systém bude vymenený ako celok. Bude nahradený novými raketami, novými obslužnými systémami a novými počítačmi, ktoré zas vydržia po dobu ich prevádzky. Ale dovtedy je modernizácia počítačov a programov toho súčasného systému niečo, čo by malo každého strašiť a nie lákať. Výmena jednej časti funkčného a overeného celku totiž môže situáciu len zhoršiť. Zlepšiť nie je čo. Systém je totiž perfektne pripravený presne na tú jedinú vec, ktorú má robiť a o jeho funkčnosti svedčí 50 rokov jeho prevádzky.

Jednoduché ukázanie veľkosti 8-palcovej diskety /Foto: CuriousMarc/

Lenže toto americké média a talk show personality nechápali. Pre nich to bola všetko len zastaraná technika a bolo by asi lepšie, keby sa tie diskety a bradaté počítače nahradili iPhonami alebo čo. Lebo však to je dnes moderné. Aha tuto mám CandyCrush a vedľa mám aplikáciu na odpaľovanie nukleárnych hlavíc. Dúfam že to nespadne keď budem updatovať iTunes…

V roku 2019 napokon americké ozbrojené zložky začali v niektorých silách tieto počítačové systémy vymieňať za nové. Neviem, aký bol dôvod a koľko miliónov alebo miliárd dolárov to stálo. Bolo to naozaj len vďaka tomu, že nejakému „papalášovi“ sa nepáčil posmech, ktorý médiá vyvolali a nariadil nápravu?

Neviem. Systémy totiž fungovali 50 rokov a zrejme by fungovali aj ďalších 10 až 20, pretože v samotnej pôvodnej reportáži (z roku 2014) sa k situácii s počítačmi a disketami vyjadril samotný generál amerických nukleárnych raketových síl Jack Weinstein, ktorý povedal „pred pár rokmi sme robili kompletnú bezpečnostnú analýzu celého systému a špecialisti nám oznámili, že stav v akom bol systém vyvinutý a funguje je extrémne bezpečný a extrémne spoľahlivý.“

Ale tak, hlavná vec, že niekomu sa minulý rok uľahčilo na duši z toho, že jednu úlohu už nevykonáva počítač s rýchlosťou 1000 úkonov za sekundu, ktorý bol na ňu navrhnutý a testovaný, ale nejaký iný nový počítač, ktorého hardvér dokáže robiť miliardy úkonov za sekundu, takže tú jednu úlohu spraví omnoho lepšie. Obzvlášť ak je napojený na hardvér a iné systémy, ktoré vznikli dekády pred tým, než sa návrhári systémov toho nového počítača vôbec narodili.

KEĎ NIEČO FUNGUJE SPOĽAHLIVO, NESNAŽ SA TO „OPRAVIŤ“

Staré počítače a systémy, ktoré žijú odstrihnuto a nezávisle vo svojom vlastnom svete, fungujú dnes rovnako, ako fungovali v roku 1980 či inom. Nevedia totiž, že svet sa zmenil. Ak dnes zapnem svoju hraciu konzolu Elektronika, s hrou Vlk a zajac, vajíčka budú vlkovi do košíka padať presne tak, ako mi padali pred 30 rokmi.

Starý softvér a počítače sa často používajú nielen v armáde či letectve, ale aj v nemocniciach. Typicky, ak nejaký enormne drahý detekčný prístroj, vyrobený v roku 2006, potrebuje obslužný softvér, ktorý funguje len na Windows XP, pričom počítač s týmto systémom je tam už od daného roku a nič iné nerobí, tak sa toho preboha živého nechytajte. Obzvlášť ak daný počítač ani nie je pripojený k internetu a nič iné ako obsluha daného pristroja sa na ňom nevykonáva.

Áno, zrejme existuje už novší prístroj, s novým softvérom, ktorý funguje na Windows 10, ale ten nemocnica nemá a nebude míňať svoj drahocenný rozpočet len preto, lebo niekomu praská žilka, keď vidí niekde starý systém. Ten sa vymení v čase, keď doslúži samotný zdravotnícky stroj, nie jeho obyčajný obslužný počítač.

To platí aj pre laboratóriá, kde sa odohráva špičkový vedecký výskum. V roku 2013 napríklad laboratórium IBM Research v Kalifornii vykonalo nádherný propagačný a pritom zábavný kúsok, keď pomocou Riadkovacieho tunelového mikroskopu zvládli extrémne precízne manipulovať s molekulami kysličníku uhličitého na medenom substráte.

Pri teplote -268 °C (5 stupňov nad absolútnou nulou) sa im podarilo atómy zhlukovať do požadovaných tvarov, čo využili k vytvoreniu „najmenšieho filmu na svete“, ktorý nazvali Chlapec a jeho atóm. Vytvorili 242 obrázkov, o rozlíšení 45 × 25 nanometrov, zložených z 65 molekúl oxidu uhličitého, ktoré následne použili ako snímky na vytvorenie krátkeho videa. Trvalo im to dva týždne.

Špičkový tunelový mikroskop na manipuláciu s atómami a „starý“ počítač, s ktorým bol ovládaný /Foto: IBM Research/

Do laboratória pozvali aj niekoľko žurnalistov, ktorí si všimli, že samotný počítač, ku ktorému boli špičkové vedecké stroje pripojené, bol starý desktop s disketovou mechanikou. Nazvali to ako miesenie „starého s novým“, neuvedomujúc si, že použité vedecké vybavenie bolo zrejme rovnako staré ako počítač. Boli však zvyknutí, že staré počítače a elektronika sa rýchlo vymieňajú, takže táto časť im pripadala zastaraná. Najväčším problém starých počítačov a systémov je, že ak nejaký hardvérový komponent zlyhá, musíte ho často problematicky zháňať, pretože sa už dávno nevyrába.

O tom môže rozprávať napríklad americká NASA, ktorá prevádzkovala v rokoch 1981 až 2011 svoju flotilu raketoplánov, ktorých systémy boli plné procesorov ako je Intel 8086 z prelomu 70 a 80. rokov minulého storočia. Keď sa im niekedy okolo roku 2004 zásoba procesorov minula a bolo ich stále treba v raketoplánoch pri poruchách vymieňať, začali ich nakupovať kde sa dalo. Najprv zo starých firemných zásob a napokon aj na bazároch ako je eBay. Intel ani nikto iný ich už v tom čase totiž nevyrábal, ale ľudia, vrátane zberateľov čipov, ich mali stále vo veľkých počtoch.

Z pohľadu NASA to totiž bolo to najlepšie riešenie. V okamihu ako je nejaký uzavretý systém plne vyvinutý a funkčný a jeho vývoj stál miliardy dolárov, je obrovská hlúposť ho každých pár rokov modernizovať za miliónové či miliardové náklady, len preto, aby nový systém mohol robiť úplne to isté, čo ten starý.

Palubné počítače amerického raketoplánu Atlantis, plné 16-bitových čipov Intel 8086 z roku 1978 /Foto: NASA/

Okrem toho, v čase než sa všetky testy toho „nového“ systému dokončia, bude už aj tak zastaraný aj on. To je bežné hlavne v leteckom a kozmickom priemysle, kde vývoj nových lietadiel či kozmických lodí trvá pokojne aj niekoľko dekád.

Dobrou ukážkou je dnes napríklad radiačne tienený 200 MHz procesor RAD750, ktorý sa používa vo veľkej miere v kozmických lodiach a takisto medziplanetárnych sondách a robotoch. Bol vyvinutý v roku 2001 ako úprava vtedajšieho procesoru IBM PowerPC 750, pričom ho nájdeme nielen na súčasných marťanských vozidlách, ale napríklad aj na dnes stále ešte len vyvíjanej americkej kozmickej lodi Orion.

Tieto „zastarané“ procesory sa nepoužívajú preto, že by projekty trpeli nedostatkom financií, alebo že by bol ich vývoj z hľadiska výpočtových systémov nejako zanedbaný. Vývoj lode Orion každoročne zhltne z rozpočtu NASA viac ako miliardu dolárov. Tieto procesory sa používajú preto, že sú spoľahlivo navrhnuté a funkčné a ich výkon plne zodpovedá úlohám, ktoré sa na ne kladú a budú klásť.

Dnešná Medzinárodná vesmírna stanica riadená „tri-osem-šesťkovými“ procesormi z 80-rokov /Foto: NASA/

Mnoho bežných ľudí má však problém pochopiť, že životnosť niektorých veľmi dôležitých a pokročilých počítačových systémov sa neráta na roky, ale dekády, pričom na rozdiel od používateľskej elektroniky sa na ne kladú stále rovnaké požiadavky a stále robia len tú istú vec, na ktorú boli navrhnuté. Jedného dňa doslúžia a budú nahradené, ale už ako celok. Čiastočný upgrade počas ich života je často celkom nežiaduci, drahý, bezúčelný a obvykle aj veľmi nebezpečný.

Myslite na to v čase, keď v budúcnosti uvidíte, ako je stroj na magnetickú rezonanciu niekde v nemocnici napojený na počítač s Windows XP, alebo keď sa dozviete, že na medzinárodnej vesmírnej stanici riadi obsluhu životne dôležitých systémov 12 MHz procesor Intel 80386. Väčšinou je totiž na to dosť dobrý dôvod, ktorý nezriedkavo súvisí hlavne s bezpečnosťou a spoľahlivosťou.

Autor : František Urban