Vedeli ste, že až 80% elektronických výrobkov na trhu EÚ nie je v zhode s legislatívou a normami EÚ? A dokonca až 30% je nebezpečných! Keďže nám (ale určite aj Vám) záleží na tom, aby sa z našich súčiastok vyrábali bezpečné a kvalitatívne nadštandardné elektrotechnické výrobky, pripravili sme pre Vás sériu článkov o danej problematike.

Prečo sa má firma zaoberať certifikáciou

Je potrebné začať v samotných základoch. Podnikateľská etika a samozrejme aj smernica EÚ o všeobecnej bezpečnosti výrobkov hovorí, že na trh alebo do prevádzky možno umiestňovať len bezpečné výrobky a služby. Musí byť predsa v záujme firmy, aby jej výrobky nijako neohrozovali zákazníkov na živote, zdraví, či majetku resp. neohrozovali životné prostredie ako celok. Preto existuje legislatívny rámec, ktorý definuje technické požiadavky na príslušné výrobky, ktoré by mohli svojou povahou ohroziť zdravie, bezpečnosť alebo majetok osôb, alebo životné prostredie. A čo je na tom to najpodstatnejšie, na trh EÚ nesmie byť uvedený výrobok, ktorý neprešiel procesom posúdenia zhody s legislatívne definovanými technickými požiadavkami na výrobok. Zhrnuté: pretože označiť výrobok značkou CE a vystaviť EU prehlásenie o zhode je základnou povinnosťou výrobcu pred uvedením výrobku na trh v EÚ.

Technické požiadavky na výrobky

Počet druhov výrobkov na trhu je nespočítateľný. Preto akési zovšeobecňovanie nie je na mieste. Právnych predpisov (technický predpis v zmysle § 4 zák.č.264/1999 Z.z.) s technickými požiadavkami je obmedzený počet, je potrebné si uvedomiť, aké vlastnosti má daný výrobok a kde sa bude používať. V zásade by sme mohli hovoriť o 6 smerniciach EÚ:

1. 2006/42/EC (stroje - machinery)
2. 2014/30/EU (elektromagnetická kompatibilita - EMC)
3. 2014/35/EU (elektrické zariadenia v určitom rozsahu napätia - LVD)
4. 2014/53/EU (Radio Equipment Directive – RED)
5. 2014/34/EU (zariadenia do výbušného prostredia - ATEX)
6. 2009/48/ES (o bezpečnosti hračiek TOY)

O čo všetkom hovoria tieto smernice?

Je nutné si ich naštudovať, bohužiaľ inak to nejde, lebo neznalosť zákona neospravedlňuje… Ale v zásade definujú základné pojmy, subjekty, technické požiadavky, postup posudzovania zhody, a pod. Zatiaľ, čo smernice stanovujú definície, postupy a organizačné požiadavky, prevažná väčšina technických požiadaviek na výrobky je daná technickými normami. Tie slovenské technické normy, ktoré sú v zhode s európskymi normami nazývame harmonizované normy. Tu je potrebné si uvedomiť, že normy sú len určitý návod, ako vyrobiť bezpečný výrobok a teda dodržiavanie noriem je dobrovoľné. Ak výrobca nechce rešpektovať normu, jeho úlohou je potom ale dokázať, že jeho výrobok je minimálne rovnako bezpečný, ako keby bol vyrobený podľa noriem. Takže v konečnom dôsledku, najjednoduchší spôsob ako dosiahnuť bezpečnosť výrobku, je vyrobiť ho podľa noriem.

Normy v podstate možno rozdeliť do 3 skupín:

1. medzinárodné – ISO, IEC, EHK…
2. normy EÚ – EN STN…(CEN, CENELEC, ETSI…)
3. národné – u nás STN (každá krajina má vlastný normalizačný systém, v EÚ v zásade väčšina noriem harmonizovaných, ak sú ale národné odchýlky, je potrebné ich spĺňať pri vstupe na daný národný trh).

Kto zodpovedá za dodržanie predmetnej legislatívy

Nemôžeme jednoznačne povedať, že výrobca. Ide o bezpečnosť spotrebiteľov, takže ak zovšeobecníme, zodpovedajú sa všetci, ktorí môžu ovplyvniť vlastnosti výrobku. Nedávno sa zmenami v smerniciach rozviazali ruky trhovému dohľadu. Smernica hovorí o tzv. hospodárskom subjekte a tým je výrobca, splnomocnená osoba, dovozca a distribútor. A v kapitole 2 má potom každý z týchto subjektov presne špecifikované povinnosti.
Dnes si mnoho dovozcov či distribútorov necháva vyrábať veci, napr. v Číne, a potom označia tento výrobok svojou značkou. Pozor, ak tak urobia, považujú sa za výrobcu takého výrobku a teda na nich spadajú aj povinnosti výrobcu.

Zdroj : sos.sk